BLOG

Ako zvládnuť lockdown? Terapeutické zamyslenie s Ninou Menkynovou

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email

Lockdown prináša opatrenia a obmedzenia, ktoré majú predbežne definovaný rámec ukončenia, no ten je neistý a bude sa prispôsobovať aktuálnemu vývoju situácie s pandémiou. Každý to zvládame inak, každý sme si v tom boli nútení nájsť nejaké miesto, vytvoriť svoj vlastný systém. Cítime sa v tom raz úspešnejší, inokedy menej. A som si istá, že všetci svorne mávame často pocit, že zlyhávame.

Vďaka mojej denno-dennej terapeutickej práci s ľuďmi vnímam viacero skupín, nás „bojovníkov“ so situáciou, ktorú nemôžme zmeniť. Nezmeníme vývoj, nezmeníme pravidlá, opatrenia, rozhodnutia, riešenia – či sa nám zdajú nezmyselné, alebo s nimi súhlasíme, aj keď sú ubíjajúce.

Každého nás to zastihlo v trošku inej situácií, inom rozpoložení. Táto doba je nesmierne náročná z hľadiska vnútornej práce, práce na sebe a so sebou. Je úderom a výzvou zároveň.

 Vnímam však minimálne 3 scenáre toho, s čím bojujeme, s čím sa musíme vysporiadať, čo sa učíme prijať a spracovať. 

Terapeutka, Koučka, Učiteľka jógy Nina Menkynová

Osamelosť a izolácia

Všade naokolo sa stretávame s pocitmi osamelosti. Či ju zažívame my sami, alebo ju vnímame od nášho okolia. Čo k nej prispieva?

  • Home-office, ktorý bol predtým výhodou, sa stal štandardom. Priniesol izoláciu aj od najbližšieho okolia, pocity samoty, zanedbanie denného režimu, návykov – v obliekaní, stravovaní, často aj v hygiene, rozlišovaním medzi voľným časom a pracovným, v spôsoboch, ako trávime voľný čas a či vôbec.
  • Deti (najčastejšie teenageri) na online vyučovaní zažívajú často až pocity stratenia sa v dňoch. S vypnutými kamerami v škole strácajú denné návyky, neurčujú si priority, neťahajú sa, neinšpirujú navzájom.
  • Strata zamestnania v izolácii. Existenčný strach a s úzkosťami stúpajúca agresivita. Úzkosti v podobe až neschopnosti konať alternatívne a kreatívne. Seba-nedôvera, nárast nedôvery v okolie.
  • Strata partnera, rozchod, prebiehajúci rozvod. Osamelosť zvyšujúca hnev a pocity krivdy.
  • Vyšší vek, kde sa už neočakáva pracovný výkon. A zároveň vzniká až spoločenské očakávanie a nutnosť sa izolovať. Odlúčenie od najbližšej rodiny, rodičov, či naopak od svojich detí. Neschopnosť pomáhať, narastanie pocitov neužitočnosti, nepotrebnosti. Pocity viny a strachu zároveň.
  • Nosenie rúšok, kedy nevidíme výraz tváre a môžeme skryté emócie len tušiť.
  • Vystavovanie sa (často až nekontrolované) konečnému množstvu hrozivo znejúcich správ z médií, či teóriám, ktoré znejú až absurdne.

RODINY so školopovinnými deťmi, či škôlkarmi

Všetkého je priveľa. Tlaku zo všetkých strán, očakávaní, nenaplnených potrieb.

  • Od dospelého je to pretlak rolí – očakáva sa, že zvládneme rolu rodiča, rolu učiteľa, kuchára, rolu manažéra domácnosti, zamestnanca spoločnosti, alebo rolu pracujúceho človeka (takmer vždy vo výrazne zmenených podmienkach), rolu upratovača, rolu partnera/manžela. Že dokáže mať vhodne uspôsobený byt, aby deťom vytvoril optimálne podmienky na vzdelávanie. Že im navyše zabezpečí aj vhodné trávenie voľného času, pobyt na čerstvom vzduchu, pohyb.

Už len vymenovaním tohto zoznamu je vytváraný stres, keď si toto celé multirolové fungovanie uvedomíme.

Foto: Tima Miroshnichenko, Pexels
  • Od dieťaťa je očakávané nájsť si režim, (a to niekde, kde je len minimálna kontrola zvonku), neunikať, držať pozornosť, strážiť si čas. Vedieť pracovať s energiou priestoru – kedy je to isté miesto raz školou, raz oddychovou zónou. Ostať motivovaný aj pri samostatnej práci. Prípadne zvládať neustále vyrušovanie súrodenca, či zasahovanie dospelého. Vysporiadať sa s tým, že sa deti často cítia nevidené, nepočuté, prehliadané v návale iných povinností svojich rodičov. Často sa cítia, že sú oberané ešte aj o ten minimálny kontakt s rovesníkmi, lebo majú zakázané výlety, stretávania, aj online kontakt – keďže ho býva v prospech školy už priveľa.
Foto: Tima Miroshnichenko, Pexels

PARTNERSTVO v „korona“ časoch

Keď sa cítime byť doslova uväznení vo vzťahu. S človekom, s ktorým sme sa síce rozhodli žiť, ktorého ľúbime, s ktorým chceme aj naďalej TVORIŤ pár. ALE! Byť s niekým 24 hodín denne a stále vnímať jeho kvality, udržať si to správne nastavenie pre vzťah, neliezť si na nervy, dokázať sami seba navzájom s láskou ustáť – to je často až nadľudská úloha. Strážiť si svoje emócie, nevyvršovať sa na tom druhom, neustále premýšľať, čo je moja frustrácia a čo mi už nepatrí…

Foto: Toa Heftiba, Unsplash

Čo teda môžeme urobiť?

  • Dobrá univerzálna rada žiaľ neexistuje. Pomáhajúce však častokrát je aj to, že sa nás to, čo sa v spoločnosti deje, silno dotýka VŠETKÝCH.
  • Nezmeníme dobu. V zásade jediné, čo môžeme zmeniť je svoj POSTOJ k veciam naokolo.
  • Učme sa pomenúvať veci – aj sami pre seba, skúšajme vidieť širšie. Teda vidieť a žiť v perspektíve – TERAZ je toto. ALE za určitú dobu sa to zmení, pretransformuje.
  • Pýtajme sa otázky, aj keď nepoznáme odpovede. Otázky rozširujú obzory:
  • Ako si viem dopriať viac priestoru pre seba? Priestor pre seba je nevyhnutná vec pre každého z nás, nie je to prejav ne-lásky.
  • Ako si viem dopriať aspoň chvíľočku času, ktorá patrí IBA mne? Ako by som tú chvíľu najradšej a čo najzmysluplnejšie strávil/a?
  • Čo môžem urobiť preto, aby ma nezahltil strach? Pohyb mení chémiu tela – hýbme sa viac. Dýchajme širšie. Zbavujme sa stresu cez telo. Skúsme dýchať, ísť aspoň na balkón, na kratučkú prechádzku, urobme si pre seba zopár cvikov. Skúsme si zaviesť denný režim. Deťom ho vytvárajme tiež.
  • Ako ustáť multi-roly tejto doby? Ktorú z nich prijať nemusím? Kde môžem ísť na polovičný výkon? Pýtajme sa samých tieto otázky.
  • Čo mi pomáha byť so samou/samým sebou? Kedy sa tak cítim? Hľadajme odpovede.
  • Tolerujme viac! – SEBE i svojmu okoliu. Vyhýbajme sa bojovaniu, dokazovaniu pravdy. Plytváme tým najmä SVOJU energiu.
  • Naša hlava je nesmierny zdroj projekcií. Sme síce v nejakom bode, ale hlava nám už vytvorila toľko situácií a ich rôznych variantov. Učme sa kultivovať si techniky „prázdnej hlavy“, bez myšlienok.
  • Ako ustáť narastanie tlaku zvonku? Ako nenechať úzkosť a stres, aby narastali? Hľadajme cesty
  • Ako neurobiť z detí obete?

Čo môže znamenať „návrat do normálu“?

  • „Zrada“ tejto doby je v tom, že sme si dlho a rôzne privykali na iné, nové, zmenené podmienky. Avšak „návrat“ častokrát pôsobí rovnaký, ak aj nie výraznejší stres, než prechádzanie prvotnou zmenou a jej záťažou.

    Očakávanie od návratu „do normálu“, či to znovu v podobnom tempe zvládnem, či vyhovieme požiadavkám doby – a to po dlhom vystúpení z kolotoča, je vysoko stresujúce. Podobne ako návrat do pracovného procesu u mamičiek na materskej dovolenke. Aj tie najúspešnejšie zažívajú pocity nízkeho sebavedomia, obáv zo svojej kompetentnosti, seba-podceňovania, nezvládania. Je dôležité pripravovať sa aj na momenty návratu do normálu.

    S láskou,

    Nina Menkynová

    Ak vás zaujíma táto téma, pozrite si terapeutické video, kde sa s Ninou Menkynovou rozprávame o tom, ako zvládnuť lockdown: https://fitbioeco.sk/eshop/videa/ako-zvladnut-lockdown/